Ľadový profesionalizmus nemeckého Goethe inštitútu

Autor: Alena Beyerova | 16.11.2019 o 12:35 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1007x

Osobným zážitkom zo skladania jazykovej skúšky v Goethe inštitúte v Berlíne mi zmrzol nie len úsmev na tvári... 

Prichádzam o siedmej ráno na miesto konania mojej jazykovej skúšky. Potrebujem ju, ak chcem pracovať ako učiteľka v Nemecku. Nemčinu som študovala, no či to bude stačiť na získanie potrebného C2 certifikátu, netuším. Dva mesiace tréningu rôznych stratégií testových úloh mierne povedané naštrbili moje sebavedomie. Kráčam po schodoch niekoľkoposchodovej budovy. Z oznamov čítam, že skúšobné miestnosti sú na najvyššom poschodí. Odmietam výťah. Môj mozog potrebuje kyslík, stúpam po schodoch. Napätie rastie, cítim stres, zle som spala a je mi nanič. Ide o veľa. Skúšku spravím, môžem požiadať ďalšie úrady o uznanie mojej kvalifikácie získanej na Slovensku. Skúšku nespravím, zostanem bez možnosti pracovať v akademickej oblasti. Okrem toho to nie je žiadny lacný špás. Tristo eur plus nejakých päťdesiat za knihy.

Som na najvyššom poschodí. Otváram dvere. Sú zamknuté. Som tu ešte skoro. Sadám si na schody a otváram pozvánku. Nepomýlila som sa? Nik tu nie je. Iba ja a divné ticho. Skúška začína ústnou časťou. O 8,30. Som prvá v poradí. Je koniec októbra, na skúšku som sa prihlásila na začiatku augusta. Takmer tri mesiace dopredu však boli všetky termíny obsadené. No dnes som tu. Počujem výťah. Prichádza akýsi mladý muž. Vyzerá rovnako vyplašene ako ja. Tiež ide na skúšku, hovorím si. No on vyťahuje kľúče, otvára dvere a pozýva ma dnu. Vstupujem. Dáva mi úvodné informácie. Skladám si veci na jednu z ôsmych stoličiek, ktoré tu vidím. Niečo podpisujem. Mám ešte polhodinku čas. Mám chuť si vytiahnuť nejaké poznámky, no môj mozog mi odmieta poslušnosť. Je príliš unavený a nechce posledné zvyšky síl minúť na zbytočnosti. Rozumiem mu. Poslúcham. Do miestnosti vstupujú ďalší ľudia. Sebavedomo. To nie sú skúšaní, to budú skúšajúci. Zdravím sa a snažím sa o potlačenie môjho cudzineckého dialektu. Zbytočne. Svoj typický slovanský prízvuk nemám šancu schovať. Dojem z blahosklonného úsmevu dôležito tváriacich sa dám prehltnem a pomyslím si, veď nejde o život. Zbytočne. Srdce mi začína byť o niečo rýchlejšie. Je čas.

Predkladám svoj pas. Zisťujú, že som to ja. No, kto iný? Ťahám si témy, dostávam 15 minút a papier na prípravu. Vstupujem do ďalšej miestnosti. Vyzerá ako obyčajná školská triedy. Sadám si a otváram kartu s témami. Cenné papiere a ich možnosti ako spôsob sporenia. V hlave mi začína víriť prúd rôznych myšlienok. Dobre. V tomto síce nemám prehľad podrobný, ale niečo o tom viem. Čítam si druhú tému. Asketizmus vo výchove malých detí. To mi sedí viac. Psychológia výchovy, ktorá sa za tým skrýva, mi bola vždy blízka téma. Začínam si písať poznámky. Najprv slovo po slove, kompletné vety, potom zisťujem, že to nestíham. Prechádzam na myšlienkové znaky, tvorím pamäťové mapy. Dvere sa otvárajú. Nedala som na papier ani polovicu z toho, čo mám v hlave. Nevadí. Vstávam. Vstupujem do ďalšej miestnosti. Znova kontrola pasu. Áno, stále som to ja. Sadám si. Oproti mne dve dámy. Tie isté ako ráno pri vchode. Predstavujú sa mi. Je to všetko nesmierne strohé. Miestnosť je studená. Dámy sedia v hrubých sakách. Vonku mrzne. V mojom vnútri tiež. Chladný kovový stôl s troma stoličkami. Nič viac. Chlad je vpísaný do tváre aj mojim dvom skúšajúcim. Dostávam výzvu, aby som rozprávala. Spustím. No je mi akosi zvláštne. Akoby ma nik nepočúval. Obe dámy sa pozerajú do svojich papierov a niečo si tam zaznamenávajú. Žiadny očný kontakt, žiadna spätná väzba v reči tela. Nič. Zastavujem prúd svojich slov. Čakám na reakciu. Akúkoľvek. Konečne zdvihnú oči a pozrú sa na mňa. Mám pokračovať? Pýtam sa. Samozrejme, dostávam stručnú odpoveď. Môj čas plynie. Prechádzam do útoku. Poviem zámerne argumentáciu, ktorá je nezmysel. Znova zdvihnuté oči. A tentokrát aj reakcia v podobe slov. Dostávam protiargumentáciu. Ahá, tak predsa ma počúvajú. Dokončím si teda svoje, čas mi uplynul. Dostávam poďakovanie a som vyzvaná na odchod. Odchádzam. Prvý modul je za mnou. Ďalšie tri predo mnou.

Písomná časť začína o pol druhej poobede. Beriem si zo stoličky veci a pýtam sa na nejaký bufet, miestnosť, kde si môžem skrátiť to čakanie. Bufet tu nemajú. Dostávam odporúčanie na akúsi miestnosť s automatmi na kávu. Nachádzam ju o štyri poschodia nižšie. Studená miestnosť s niekoľkými kovovými stolmi a stoličkami. Je jedenásť hodín. Do miestnosti vstupuje tmavší muž, evidentne nie je Nemec, skladá dva stoly dokopy, rozkladá akési plnené žemle, sladkosti. Vyzerá to akoby to nakúpil niekde v stanici metra. Odomyká si ďalšiu miestnosť, vidím v nej umývadlo a mikrovlnku. Hurá, vravím si. Môžem si zohriať obed. Pýtam sa, či si môžem o takú hodinku prísť zohriať si jedlo. Mám bezlepkovú diétu. Nemám možnosť sa kdekoľvek najesť. Odpoveď je uspokojivá. Ak tam pánko bude, môžem si dať jedlo zohriať. Odchádzam. Potrebujem čerstvý vzduch. Prichádzam krátko pred dvanástou. Po chlapíkovi ani stopa, dozvedám sa, že má povolenie predávať len do pol dvanástej. Pýtam sa na možnosť použitia mikrovlnky. Dostávam odmietavú odpoveď. Z hygienických dôvodov to nie je možné. Chápem. Do miestnosti sa vrúti obrovská kopa akýchsi študentov. Chvíľku ich sledujem, zisťujem, že tu majú kurz. Všetko muži, počerní a hluční. Odchádzam. Otváram si svoje jedlo, konzumujem ho studené na schodoch. Tu je ticho a pokoj.

O jednej vstupujem znova na najvyššie poschodie. Teraz vstupujem do miestnosti o niečo plnšej. Spoznávam ďalších adeptov na certifikát. Dokopy je nás 12. Niektorí si sadli na jednu z ôsmych stoličiek. Viac ich tu nie je.  Polovica z adeptov opakuje minimálne jeden modul skúšky. Za opravu jedného modulu si museli doplatiť 100 eur. Jedno dievča z Mexika opakuje počúvanie už tretí krát. Všetci sú extrémne málovravní. Nezdieľní. Vystresovaní. Do miestnosti vstupuje moderátor písomnej časti. Nasleduje znova kontrola pasu. Vstupujeme do triedy. Úvodné inštrukcie. Začíname písaním literárnej kritiky románu mladého rakúskeho autora. Nasleduje počúvanie. Posledná časť je čítanie. Pero skladám o šiestej večer. V hlave mi treští, neviem sa zbaviť akéhosi vnútorného trasu, som nesmierne vyčerpaná a cítim obrovský nápor frustrácie. Dala som to toho všetko, čo mi telo a mozog umožnilo. A mám pocit, že to ani zďaleka nestačilo. Cítim únavu, smútok, ale najviac zo všetkého frustráciu. Nedokážem sa stotožniť s umelo navýšenou náročnosťou skúšky. Texty sú extrémne dlhé, kontexty v otázkach viackrát prekrútené, človek si to musí prečítať veľa krát, aby aspoň ako tak získal prehľad o tom, čo od neho chcú. No čas je neúprosný, nečaká, na viacnásobné čítanie nedáva príležitosť. Posluchové testy sú už úplný masaker. Telefonické rozhovory zrýchlené na minimálnu zrozumiteľnosť, človek je nútený naraz počúvať, čítať a zapisovať odpovede. Ich pokus o autenticitu ani trochu nepripomína reálne rozhovory, či už na ulici, alebo na úradoch. Plne sa sústredím, ale štyri hodiny plného nasadenia zanechávajú stopy, unikajú mi kontexty. Tri krátke prestávky nestačia na regeneráciu, ledva stíham toaletu.  Na konci sledujem tváre mojich spolutrpiteľov. Z viacerých tvári čítam rovnaké zúfalstvo. Pýtam sa na dojmy. Skúposť na slovo je však stále cítiť rovnako, akási obava prejaviť zlyhanie. Ľadová atmosféra celej skúšky a celého prostredia tomu len napomáha. Napokon sa predsa len niekto ozve a pridáva sa ku mne, že to alebo ono nestihol či nepočul. Počujem konštatovanie, že vzorové testy na internete či v jediných dvoch učebniciach, ktoré sa dajú k tejto skúške zohnať, ani trochu náročnosťou nezodpovedajú tomu, čím sme práve prešli. Všetci zo zvesenými hlavami odchádzajú. Prajem veľa šťastia. Odpoveď dostávam len vo forme akéhosi mrmlania. Utekám na metro. Chcem stihnúť vlak domov. Čaká ma ešte hodina cesty. Vo vlaku sa uvoľňujem, je tam teplo. Cítim dve veci. Nesmiernu úľavu. Mám to za sebou. Nech sa deje čokoľvek, už to nezmením. Druhú emóciu neviem identifikovať. Vonku prší, mrzne a dážď sa zachytáva na oknách vlaku a mení sa na ľadové kryštáliky. Som vyčerpaním asi príliš empatická. Rovnaká situácia sa totiž deje na mojej tvári. S jedným rozdielom. Nezamŕza to. Je mi nesmierne ľúto jednej veci. Chladu v podobe ľudského faktora. Obrovská budova a v nej ani jedna priateľsky zriadená miestnosť na strávenie prestávok medzi jednotlivými modulmi skúšky, ktorá trvá o 8,30 ráno do 18,00 večer. Chlad v prejavoch profesionality v kontakte so zamestnancami inštitútu. Germánska profesionalita akoby nedovoľovala ľudskosť. Cítim to nie len ja vo svojom srdci, ale čítam to v tvárach všetkých tých cudzincov, ktorí sa skúšky zúčastnili. A to som na skúške nebola len raz. Absolvovala som skúšku na úrovni C1 a C2. Dnes, s odstupom mesiaca, keď už mám oba certifikáty, urobené na prvú šupu bez potreby opakovania, cítim síce úľavu, ale nie stotožnenie. Neviem pochopiť, prečo je tak ťažké byť k sebe vľúdni, srdeční a priateľskí. Veď tieto vlastnosti sa s profesionalitou nevylučujú. Alebo sa mýlim?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Električky pre desaťtisíce ľudí blokuje Kočnerov kontakt

Podnikateľ Božek bráni prístupu k elektrickej stanici pre trať do Karlovej Vsi.


Už ste čítali?