reklama

Hojdačka na úrade práce v Nemecku

Pri snahe o uznanie kvalifikácie ako učiteľka v Nemecku som sa nevyhla byrokratickým postupom nemeckej Agentur für Arbeit...  Možno ten pocit poznáte, keď si beriete do prstov salonku a netušíte, čo sa pod papierikom skrýva...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (19)

Prechodné obdobie medzi tým, ako som sa prihlásila k pobytu a ako som sa zamestnala, sa podobalo pádom a výstupom ako na hojdačke. Po mesiaci byrokratických úkonov sa mi konečne podarilo získať potvrdenie, že bývam legálne. Stala som sa oficiálne obyvateľkou jedného menšieho mestečka neďaleko Berlína. Na radnici som dostala pri tejto príležitosti kartičky na voľný vstup do múzea, zoologickej záhrady, ročné predplatné do mestskej knižnice a ešte niekoľko ďalších, ktoré zatiaľ netuším, kde a ako použijem. Všetky materiály mi pani úradníčka zabalila do papierového obalu, vložila do tašky s logom mesta a naznačila, že jej čas pre mňa už uplynul. Poďakovala som sa a moje kroky ma ďalej viedli na úrad práce, pomocou ktorého som sa potrebovala dostať do systému poistenia.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Úrad práce. Prízemie. Prijímacia miestnosť. Za pultom stojí mladý muž a tvári sa prívetivo. Vysvetľujem, som tu prvý krát, nemám ešte žiadnu evidenciu. Na otázku, kedy som získala povolenie k pobytu, odpovedám pohotovo. Mám to totiž v čerstvej pamäti. Dnes. Je piatok, desať hodín dopoludnia. Muž, či skôr chlapča, vyberá formuláre a podáva mi ich aj s perom. Vysvetľuje, kde a ako ich mám vyplniť. Rozumiem, a on rozumie, že rozumiem. V tvári mu vidím úľavu. Zrejme pracuje aj s ľuďmi bez znalosti nemčiny. Sadám si na stoličku, začínam vypĺňať riadok za riadkom. Formulár je naozaj dosť podrobný. Neskutočne podrobný. Trvá mi to vyše polhodiny. Vstávam a odovzdávam papiere. Chlapča si ich zbežne prezrie a vyjadrí spokojnosť. Vysvetlí mi, že si mám ísť sadnúť do čakárne, odkiaľ si ma zavolá ďalšia zamestnankyňa úradu. V pohode. Hľadám čakáreň. Nachádzam ju. V nej sedí jeden starší muž. Nik iný. Sadnem si a čakám. Ubehne polhodina. Potom ďalšia. A aj ďalšia. Je pol jednej. Nik ma nevolá. Pán, ktorý tam sedel so mnou, už dávno odišiel. Idem sa informovať, čo sa deje. Vstávam. No v tej chvíli sa otvoria dvere a počujem svoje meno. Skomolene. Nie je to prvý krát, čo nemec nevie povedať moje meno. Pritom mám meno nemecké, len s koncovkou –ová. Odpúšťam ten chaos vo výslovnosti, nie však vyše dvojhodinové čakanie. Zatiaľ to však nechávam tak, možno neskôr pochopím, prečo to tak je. Pani úradníčka, staršia pani, ma vedie k svojmu stolu. Kladie mi množstvo otázok. Všetky sú z formulára, ktorý som dosť podrobne vypísala. Všetky informácie jej znovu a znovu postupne diktujem. Píše to do počítača. No ten začína štrajkovať, nechce jej potvrdzovať zmeny. Vysvetľuje mi, že to jej dnes robí už celý deň. Robí si preto aj písomné záznamy. Celé to trvá okolo trištvrte hodiny. Potom mi oznámi, že sa mám presunúť do čakárne. Prečo, pýtam sa. Odpovedá mi, že si ma zavolá ďalší pracovník úradu a odchádza. Začína to vo mne kypieť. Práve som urobila jednu vec dvakrát. Napísala som to isté a povedala som to isté. Pokoj, hovorím si. Možno neskôr pochopíš. Sedím v čakárni. Sú dve hodiny. Už tu trčím dokopy štyri hodiny. Uvažujem nad tým, dokedy majú úradníci v piatok pracovnú dobu. Dúfam, že nie do šiestej večera. Po nejakej ďalšej polhodine čakania sa otvárajú dvere. Do čakárne vstupuje mladá, extrémne chudá dievčina, šíri sa z nej cigaretový opar. Pozýva ma do svojej kancelárie. Sadám si na ponúknutú stoličku. Začína rozhovor. Kladie mi otázky. Mam deja vu? Alebo mi od hladu prestal fungovať mozog? Pýta sa ma to isté, čo som už raz napísala a raz nadiktovala. Mám toho plné zuby. Pri neviem koľkej otázke oponujem, že som tieto informácie už dvakrát udala a nevidím dôvod na tento výsluch. Pozrie sa na mňa zvedavo a začne mi vysvetľovať, prečo to je potrebné. Aj by som ju počúvala, ale zarazí ma iná vec, a tá totálne odpúta pozornosť od obsahu jej slov. Rozpráva, akoby sa rozprávala s malým dieťaťom, ktoré ešte nechápe význam slov. E-xt-ré—mne pooo-maaa-ly s obrovskou nááá-ma-hou arti-ku-lo-vať každú hlááá-sku.... Asi je postihnutá, hovorím si. A hneď sa to vo mne upokojí. Možno úrad práce zamestnáva aj takýchto ľudí, a dáva im šancu na prácu a spoločenské uznanie. Môj hnev sa okamžite rozplynie. Snažím sa ju pohľadom povzbudiť, že mám všetku trpezlivosť sveta. V tom jej zazvoní telefón na stole. Ospravedlní sa mi, a zdvihne slúchadlo. Z druhej strany sa ozve rázny mužský hlas. Kladie otázky. Dievčina počúva a potom spustí odpovede. A ja som v šoku. Ale totálnom. Sánka mi padne až do podzemia. Ona je normálna. Rozpráva plynule, rýchlo a bez problémov. Snažím sa zachytiť obsah telefonátu. Je to jej nadriadený a rozhovor sa točí okolo nejakej klientky, ktorá tam bola ešte predo mnou. Skladá telefón a otáča sa ku mne. Znovu začína rozhovor so mnou a znova v tej divnej detskej reči. Došlo mi to. Ona si myslí, že nerozumiem, a snaží sa mi artikulovať každé slovo. V papieroch, ktoré som vyplnila a ktoré má k dispozícii, vidí, že mám vyštudovanú nemčinu, všetkým jej otázkam bez problémov rozumiem a na všetko jej odpovedám plynulou nemčinou. Napriek tomu sa so mnou rozpráva ako s neandertálcom. Dobre, poviem si. Skončí svoju otázku a čaká na odpoveď. No ja začínam hrať jej hru. Na otázku, koľko rokov mám praxe, odpovedám jej spôsobom. Acht-zeeehn Jaaaa-h-rrreeee aaals Leeeee-hreee-riiin. Hlavu nahnem k nej bližšie a ústa otváram, akoby som ju chcela zožrať, hoci to je to posledné, na čo mám teda chuť. Pozerá sa na mňa. A je v šoku. Role sa vymenili. Usmievam sa. Pochopila. Rozhovor už potom trvá len necelú minútu. Cítim, že sa cíti trápne a chce sa ma zbaviť. Neprotestujem. Dostávam pokyn na odchod a informáciu, že ma budú ešte kontaktovať. Hojdačka dole.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kontaktujú ma. Po týždni. Zvoní mi telefón a prvý krát ako som v Nemecku, mi volá nemecké číslo. Beriem hovor a netuším, kto volá. Ozve sa dobre naladená úradníčka úradu práce. Pozýva ma na osobný rozhovor. Odmietam. Teda pokúšam sa o to. Argumentujem, že som všetko už povedala a napísala a nevidím dôvod na ďalšie stretnutie. Dostávam protiargumentáciu, chápem, že sa tomu nemám ako vyhnúť, prijímam termín a začínam sa psychicky pripravovať na ďalší nezmyselný byrokratický postup.

Prichádzam na miesto stretnutia. Tentokrát však kráčam do vyšších poschodí úradu práce a hľadám meno úradníčky, ktorá sa mi v telefóne predstavila. Nachádzam jej meno na dverách otvorenej kancelárie. S úsmevom na tvári ma čaká a pozýva ďalej. S povzdychom prijímam a čakám, čo sa zas bude diať. Pani má však môj kompletný dokument, vie, kto som, odkiaľ som a rozpráva sa so mnou plynulou nemčinou. Je to moja osobná asistentka hľadania vhodného zamestnania, dozvedám sa. Ahá. A teraz čo? Budem mať od zajtra prácu? Vyzerá tak nadšene, akoby to mala byť pravda. Keď mi vysvetli, čo je zač, prevezmem iniciatívu rozhovoru na svoju stranu. Vravím jej, že mám záujem pracovať ako učiteľka, no všetky schvaľovacie procesy stoja nie len čas ale aj obrovské peniaze. Preklady, overenia a úradné poplatky, v neposlednom rade aj certifikáty. Vysvetľujem jej, že som sa stihla oboznámiť so systémom, ale kým nemám tieto podklady, tak nemám šancu a tak jej nadšenie síce chápem, ale zatiaľ nespĺňam ani tie najzákladnejšie legislatívne požiadavky. Očakávam, že jej svojimi argumentmi uberiem z toho divného úsmevu, no nepodarilo sa mi to. Teraz je rad na nej. Mne argumenty došli. A ona začína.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Potrebujete certifikát? Zaplatíme Vám ho. Potrebujete preklady? Preplatíme Vám všetky náklady na ich obstarávanie. Pozerám sa na ňu a nedochádza mi to. Ale to sú stovky eur, namietam. Aké stovky? Pýta sa. Začínam jej vyrátavať položku za položkou. Prídeme k predpokladaným nákladom okolo 1300 EUR. Zatiaľ. Ten šibalský úsmev jej stále nechce zmiznúť z tváre. Pozrie sa na mňa veľavýznamne, dvíha telefón, niečo o tej sume prediskutuje s niekým. Telefón skladá. A vyťahuje akési formuláre. Spolu ich vypisujeme. Je to schválenie mojich kompletných nákladov na jazykovú skúšku a nákladov na zaobstaranie si oficiálneho povolenia nemeckých úradov na uznanie mojej kvalifikácie. Vidí moje prekvapenie. Vysvetľuje mi, že je rada, ak mi môže pomôcť. Škoda, že som to nevedela skôr. Jednu skúšku som si už zaplatila, druhú mi preplatí úrad práce. Niektoré preklady som si už dala robiť na Slovensku, nie však všetky, chýbajú mi strany z indexu. To urobí tunajšia prekladateľka. Aj to mi preplatí úrad práce. Úradné poplatky na ministerstve školstva preberie za mňa úrad práce. Hojdačka hore. Pokračovanie nabudúce....

Alena Beyerova

Alena Beyerova

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Slovakofil so statusom mimozemšťana medzi germánmi snažiaci sa so zaťatými zubami o zachovanie vlastnej tváre, s röntgenovým pohľadom na svet okolo seba zisťujúci, že nie je všetko drahé, čo stojí veľa peňazí a nie je všetko krásne, čo sa páči a nie je všetko dobré, čo je moderné... práve naopak... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu